Rád svätého Bazila Veľkého

1 .Ťažky počatky

   V marci 1939 roku Ňimecko okupovalo Čechy i Moravu, zrobivši z nich Protektorat. Sloveňsko sja stalo samostatnym štatom, a Pidkarpaťa, kotre vyholosilo nezaležnosť, okupovali vojska vychodňoho Maďarska.

   Nasľidkom takych poľitičnych zmin, nastupili tyž zminy i u Vasilijaňskij provinciji sv. Nikolaja na Karpatskij Ukrajiňi. Maďarskyj okupačnyj urjad vyrišiv pozbyti sja všytkych Vasilijaňiv, kotry ne pochodili z Pidkarpaťa abo Maďarska I tak midži 20. apriľom i 14. majom 1939 roku, maďarska policija pid bajonetami vyprovadila na hranicju Sloveňska napered všytkych otciv i braťiv, kotry pochodili z Prjašivčiny, vjedno 9 osob. 
   Dňa 20.apriľa maďarska policija uvjaznila o. S. Sabola, ČSVV – direktora eparchijalnoho internatu v Chusťi i vyvezla sloveňsku hranicju. Dňa 14.5.1939 z mukačivskoho i užhorodskoho monastyrja vyvezla tyž: o. Nikodima Kreta i o. Mariana Sučka. Bohosloviv: Marijana Potaša, Manujila Hlavača, Ivana Magura, Jeronima Fedoroňka, novika – Inokentija Fedoroňka, brata pomočnika – Metodija Švajku. Dňa 3.5.139 v noči nasilno vyvezli na Sloveňsko dvoch Vasilijaňiv halickoho pochodžiňa: o. Hľiba Kinacha i br. Venjamina Navrockoho, kotryj poľskyj urjad ne choťiv prijati bo už dovšyj čas perebyvali na teritoriji Pidkarpaťa i byli občanami Českosloveňska. 
   Kincjom apriľa do Prjašova prišov Protoihumen provinciji sv. Nikolaja o. Polikarp Bulik, ČSVV. Takym činom u Prjašovi bylo tohdy 12 Vasilijaňiv. o. Hľib Kinach, ČSVV byvav v eparchijalňim sirotincju i byv duchovnikom novicijatu  Sester Služebnic v Prjašovi. o. S. Sabol, ČSVV byvav u svojich rodičiv a ostatok dočasno v jepiskopskij rezidenciji.

   Aby Vasilijane ne byli velikym ťaharjom pro vladyku Pavla, ČSVV, o. Bulik dohovoriv sja z otcjami Redemptoristami v Michalovcjach, de i umistniv 10 molodych Vasilijaňiv, a novik Inokentij Fedoroňko byv vyslanyj do Jezujitskoho novicijatu v Ružomberku. 
   Pro inšych monachiv o. Bulik vyjednav vakantnu, ale zadovženu parochiju u Medžilaborcjach, nedaleko rozvalenoho monastyrja v Krasňim Broďi. Preosvj. Vladyka Pavel Gojdič, ČSVV už 4. juna 1939 peredav parochiju Vasilijaňskomu Činu z tym, že Vasilijaňskyj Čin bude povoľi  splačati parochijalnyj dovh . V Julu 1939 do Medžilaborec prišli o. Olejar i o. Kuzmjak z Olomovca (vysvjačeny u Prjašovi 30.7.1939), jak i o. Hučko, kotryv študovav v Kromježiži na Moravi. Do nich prikľučiv sja br. H. Chanik – kuchar, br. P. Pasika – drukar i br. S. Kuzmjak – pom. Drukar. Oni všytky tisnuli sja v 4 kelijach parochijalnoho domu, vjedno 16 osob.

 2.Kanonične sformovaňa

   Kanonične sformovaňa Vasilijaňskoj spiľnoty na Prjašivčiňi nastupilo v poloviňi jula 1939 roku. V Oseni 1939 roku o. P. Bulik, ČSVV, prihotovľav sja na odchod do Ameriky. No z doručiňa Generalnoj Kuriji prijšov išči na Sloveňsko, aby tu dopomoči neskusenym Otcjom sja zorganizovati. 
   Aby ne zochabiti Otciv na Sloveňsku bez odpovidnoho vedžiňa, o. Archimandrit Tkačuk, ČSVV, hramotov z dňa 9. jula 1939, priznačiv o. S. Sabola, ČSVV nastojateľom  Vasilijaňskych monachiv na Sloveňsku i v Protektoraťi Čechy i Morava "z pravami ihumnea i dočasnoho protoihumena". Formalne prijaťa všytkych prav i povinnosti Nastojateľa monašoj spiľnoty na teritoriji Sloveňska i Protektoratu o. Sabolom nastupilo v časi spoločnych narad u Medžilaborcjach, na kotrych brav učasť i o. Bulik. 
   Nastojateľ o. Sabol takoj vybrav sobi konzultoriv, a to: o. H. Kinacha, o. P. Hučka, i o. N. Kreta. Treba bylo sja tyž postarati o daľšy študiji scholastikiv. 
   V ťim časi bylo v Medžilaborcjach zložiňa osob sľidujuče: Nastojateľ: o. Sabol; Paroch i Vikarij domu – o. P. Hučko; Profesori: o. P. Hučko, o. Kret, i o. Sučko; Scholatiki retoriky: br. M. Potaš, M. Hlavač, I. Magur i J. Fedoroňko. V domi tyž prebyvali nedavno vysvjačeny: o. Polikarp Olear i J. Kuzmjak; br. pomičnik  H. Chanik, V Navrockyj, M. Švjka. V Novembri 1939 sja ku nim priklučiv dovhoričnyj direktor vasilijaňskoj drukarňi v Užhoroďi br. P. Pasika a neskirše br. S. Kuzmjak. 
   Nasľidkom političnoj situaciji o. Bulik jednak ne mih vycestovati do Ameriky. Vin proto ostav na Sloveňsku i zastupovav na riznych parochijach chvorych svjaščenikiv. o. Kinach i nadaľi žyv pri sirotinci u Prjašovi. Byv tu išči novik I. Fedoroňko, kotryj prodovžovav novicijat u otciv Jezujiťiv v Ružomberku. 
   V novembru 1939 prišli z Lavrova do Olomovca na Moravi 6 Otciv a 28 klirikiv – bohosloviv, kotrych duže milo prijav archijepiskop Prečan, i za minimalnu častku jich umistniv u svojim seminarju. Tu mohli vasilijaňsky bohoslovy prodovžovati svoji študiji pid vedžiňom svojich vlastnych profesoriv: o. P. Miskova, Sotera Holika, Arsenija Kulibaby i Jeronima Timčuka. Jich ihumenom byv o. Inokenťij Bagan, ČSVV. 
   Tota nova grupa Vasilijaňskych monachiv tyž naležala jurisdikciji o. S. Sabola, ale pro veliky problemy v komunikaciji, už kincjom 1940 Apostoľskyj Prestol vytvoriv Genaralnu delegaturu pro Vasilijaňsku spiľnotu na teritoriji Protektoratu Čech i Moravy pi vedžiňom o. Pavla Miskova, ČSVV a taku samu delegaturu na Sloveňsku pid vedžiňom o. S. Sabola, ČSVV.

3. Rozhornuťa roboty i peršy burky.

    Ustabilizovavši sja na novim misci v Medžilabircjach, Otcjove začali rozvijati intenzivnu apostolsku robotu. Na počatku januarja 1940 r. vyšli peršy svjatkovy propoviďi pro eparchijalnych svjaščenikiv, kotry začali vydavati Otcjove Vasilijane ciklostilom. Postupno vydali dva ročniky svjatkovych propovidej (1940-41), neskirše jeden komplet neďiľnych katechitičnych propovidej (1942) i dva komplety strastnych propovidej (1942-43). No malo svjaščenikiv posylalo peredplatne, proto Otcjove pozastavili vydavnicku robotu  1943 roku. 
   Jednočasno tyž rozvijali i misijnu robotu. V časi velikoho postu o. Sabol i o. Olejar davali peršy 3 misiji v okolicjach Medžilaborec, a v nastupnych rokoch i na dekiľko sloveňskych gr.kat parochijach. Toty misiji prinošali velikyj moralnyj chosen, bo eparchijalny svjaščeniki začali zaprošati Otciv na prazdniky do svojich prochij iz propoviďami. 
   V samotňij medžilaboreckij parochiji, kotra byla duže nakažena duchom pravoslavija, Otcjove prisvjatili veliku pozornosť prohlublovaňu duchovnoho žyvota. Byli ožyvleny majovy odpravy na česť Presvjatoj Bohorodicy, što dalo počin ku počitaňu Presvjatoho Serdcja Christovoho, byv osnovanyj cerkovnyj chor, Marijaňska družina i Katolicka Akcija, do kotroj zapajala sja dorostajuča molodež. Za pomoči tych organizacij bylo zavedene praktikovaňa časťijšoj spoviďi, byla rozšyrjovana religijna literatura i organizovaňy konferenciji na aktualny religijny temy. 
   V oseni 1940 r. na prosbu Presov. Gojdiča, Vasilijane prijali administraciju rozlohloj parochiji v Pavlovcjach z dvoma filijalnyma cerkvami. Tu byv priznačenyj o. P. Olejar i o. Kuzmjak. Oni tam perebyvali až do kince r. 1943. 
   No v časi koli dušpastyrska i misijna pracja Otciv Vasilijaňiv na Prjašivčiňi začinala prinošati svoji plody, to tu to tam začali pojavľati sja dejaky oskaržiňa proťiv Otciv Vasilijaňiv zboku kol moskvofilskoj inteligenciji. Oskaržiňa išli na jepiskopsku kancelariju do Prjašova. Ale toty spory sja spokijno polahodžovali bo oskaržyteli ne mohli dokazati faktami svoji okaržiňa. Hiršy časy pro Čin nastali,  kiď deržavnyj urjad Sloveňska začav hoňina na samoho Vladyku i všytko, što ruske. 
   V ľiťi 1939 roku policajny organy  v Prjašovi požadovali, aby o. H. Kinach odyšov do Poľska, odky vin prijšov pered 20 rokami. Na ščasťa, o. H. Kinach byv pid staroslivosťov vplivnoho sloveňskoho doktora, što jomu dopomohlo ostati na Sloveňsku. Sloveňskyj urjad dale dožadovav sja deportaciji zo Sloveňska troch braťiv – Haličaňiv (Chanika, Navrockoho i Pasiku), jak i Sester Vasilijanok i Sester Služebnic, kotry ponad 10 rokiv žyli v Prjašovi i mali českosloveňske občanstvo. Tohdy čerez apostolskoho nuncija v Bratislavi, Mons. J. Burcijo, podarilo sja na jakyjs čas zachraniti spminanych monachiv i monachyň od nasilnoj deportaciji. To sja opakovalo o rik neskirše v oseni 1940 roku.
Nova nahoda do šikanovaňa Vasilijaňiv pojavila sja v jari 1941 roku. Tohdy po mistach vychodňoho Sloveňska obyvanych Rusinami odbyvali sja vyjazdy svidomych ukrajinciv, kotry v Prjašovi vytvorili Ukrajinsku narodnu radu, i hovorili o možlivosti prilučiňa sja ku Ukrajiňi, kotru okupovala ňimecka armada i byli naďiji na povstaňa Ukrajinskoho štatu. 
   Takyj zjazd odbyv sja i v Medžilaborcjach. Tohdy chtos pustiv poholosku, jakby to Otcjove Vasilijane toto všytko prihotovili. Tak sja medži virnikami znova pojavila nespokojnosť z Vasilijanami.
Neprichylny vystupiňa takoj vychosnovali sloveňsky urjady i 31. maja 1941 roku policija vyvezla z Medžilaborec trjoch halickych braťiv, i v nočňij temnoťi jich prisilovali perejti na poľsku storonu, kotru okupovali Ňimci. Tam oni našli pritulok v Čistohorbi, de na ščasťa, na parochiji byv Vasilijan o. J. Kaminskyj, ČSVV. 
   Dňa 1. juna nasľidkom zlobnych oskaržyň moskvofiliv, sloveňska policija uvjazňila o. Nikodema Kreta i vyvezla do vjazňici v Ilavi, hovorjači jakby to o. Kret na propoviďi mav vypovisti, što "chto je proťiv ukrajinciv pide do pekla", choc vin jak to potverdili svidkove nič podobnoho ne hovoriv. 
   Tohdy o. Nastojateľ Sabol zaprotestovav pered županom v Prjašovi proťiv deportaciji trjoch braťiv i uvjazňiňa bez dokaziv o. Kreta. No takoj po ťij navščivi u župana šef policiji dav o. Sabola do domašňoho areštu, kotryj tyrvav 4 dňi. Poťim policija vyvezla o. Sabola do Medžilaborec de perevirivši situaciju, vypustila ho na slobodu. Ale o. Kret byv i nadaľi u vjazňici v Ilavi. 
   Dňa 22. juna o. Sabol navščiviv nuncija Mons. Burcijo, aby podati jomu informaciji o bezpidstavňim šikonovaňu našoho Činu z boku Sloveňskych urjaďiv. Mons. Burcijo po vysluchaňu situaciji takoj telefonovav do kancelariji prezidenta Tisa i požadovav avdijenciji pro o. Sabola. 
   Dalšoho dňa 24 juna počas avdijenciji kotra tyrvala 40 minut, prezident Tiso osobisto peresvidčovav o. Sabola, što na Sloveňsku ne žyjuť žadny Ukrajinci, suť lem Rusiny a i to suť „rusifikovany slovaci“ No i tak poobicjav sja postarati, aby o. Kreta propustili z vjazňici, što i stalo sja o dva tyždňi. o. Kret tak mih vernuti sja znova do Medžilaborec.
Po tych burlivych misjacoch sloveňska vlada perestala obťažovati Otciv Vasilijaňiv.

 4.Rozbudova i rozšyriňa poľa praci.

   V jari 1942 roku by začata vystavba monastyrja na Bukovij Hirci pri Stropkovi, aby tam na svojich Vasilijaňskych poľach rozvesti svoju hospodarku. Piňazi na budovaňa byli požyčany z Eparchijalnoj Kuriji v Prjašovi, i ostatok  dodav Medžilaboreckyj ďim. 
   Do splačiňa eparchijalnoho dovhu u Prjašovi velikov mirov sja pričinili duchovno i materijalno uspišny misiji, kotry Otcjove Vasilijane davali napered v seľi Vojčici, poťim v misťi Sečovci i v samim Trebišovi. Po zakinčiňu misij virniky v Sečovcjach vyjadrili horjače želaňa mati Otciv Vasilijaňiv u sebe, i choťili požertvovati zemľu na budovu monastyrja. Ale v ťim samim časi i virniky v Trebišovi vyjadrili želaňa mati tam Otciv Vasilijaňiv i prišli už z hotovym planom. V oseni 1943 roku konzulta Generalnoj Delegatury vyrišila prijati podarovanyj majetok v Trebišovi. Preosvj. Plavel Gojdič dav takoj dovoľiňa na otvoriňa monastyrja. Takym sposobom v januari 1944 roku mih o. Sabol už byvati v novim monastyrju i dozerati na rekonštrukciju, kotra sja už provodila. V porozumiňu z Vladykom peremistneno Otciv Olejara i Kuzmjaka z Pavlovciv, de oni posobili od roku 1940.  otec Olejar byv priznačenyj do Trebišova, a Kuzmjak za nastojateľa i parocha v Medžilabircjach.
   V oseni 1944 roku definitivno polahodženo peredeňa majetku v Trebišovi pro Čin sv. Vasilija Velikoho. V juni 1944 roku odbylo sja toržestvenne posvjačiňa  novoosnovanoho monastyrja v Trebišovi, kotre doveršyv Preosvj. Vladyka Pavel Gojdič, ČSVV, za učasti mistnoj urjadnoj administraciji, kolo 20 susidňich svjaščenikiv i ponad 1000 virnikiv.
 V ťim časi sja popravili i odnošiňa midži Vasilijaňskym Činom i Eparchijov. 
   V eparchijalňim internaťi pro chlopciv v Prjašovi už dovhšyj čas byli nepoladky, proto rodiči ďitej pisali protesty na eparchijalnyj urjad vyžadujuči vekšoj dicipliny i nahľadu nad dorostajučov molodežov. Vladyka Gojdič dekiľko raz obertav sja na Otciv Vasilijaňiv z propozicijov prijati  vedžiňa internatu. V ľiťi 1943 roku pid silnym tiskom  z boku vladyku i kapituly, konzulta Generalnoj Delegatury dala zhodu na totu propoziciju z naďijov, što to prinese novy poklikaňa do Činu. Tak od 14. septembra 1943 roku, o. Hučko jak direktor a o. M. Potaš jak prefekt začali vesti eparchijalnyj internet v Prjašovi.
   V Oktobri 1944 roku, sovjetsjka armada probila sja čerez Haličinu už na južnyj bik Karpat, i zastavilasja pered Medžilaborcjami. Otcjove z Medžilaboreckoj obyteli horami –ľisami perešli do monastyrja na Bukovij Hirci, a z virnikami ostav lem o. Kret. 
   Aby sochraniti monašu bratiju od zniščiňa v časi vojny, o. Nastojateľ Sabol pronajav v Tatrach jednu vilu i tu umistniv v poloviňi novembra 1944 braťiv. 
   V Trebišovi ostali lem o.  Sabol, o. Kuzmjak i br. Kuzmjak, ku kotrym sja priklučiv išči o. Hučko.Sovjetska armada obsadila Trebišov 1 decembra 1944 i monaša bratija ščastlivo perežyla perechod frontu, a bratija v Tatrach tyž zachranilasja bez narušiňa. 
   Lem što vojenny ďiji posunuli sja dalše na zapad, žyvot v našych monastyrjach sja začav znovu obnovľati. Tak koncjom februarja 1945 roku byli zrobleny dispoziciji a to: o. Kuzmjaka, M. Sučka, N. Kreta, obidvoch Fedoroňkovciv, M. Hlavača i br. M. Švajku vyslali do Medžilaborec; o. Magura do senatoriji na ľičiňa; o. Hučka i o. Potaša do Prjašova do internatu. V Trebišovi ostali: o. Sabol – Generalnyj Delegat, o. Olejar Nastojateľ domu, i br. Kuzmjak – kuchar.
   V ľiťi 1945 Preosvj. Gojdič obernuv sja na Otciv Vasilijaňiv, aby prijali vedžiňa parochiji sv. Klimenta v Prazi, bo tamošny ukrajinsky virniky mali mnoho prikrych potičok z mistnym parochom českoho pochodžiňa o. Jakovom Hraďilom, kotroho pidozrivali zo spolupraci z komunističnov policijov. Konzulta Generalnoj delegatury nakonec zhodila sja  prijati parochiju v Prazi, aby mati svij ďim v hlavňim misťi, i štob Vasilijaňsky študenty mohli študovati na prazskij univerziťi. Už v oseni 1944 roku na Karlovij univerziťi študovali: I. Fedoroňko i Ilarijon Benedik, kotryj prijšov z Karpatskoj Ukrajiny. Obidvome byvali v monasytri otciv Dominikaňiv. Polahodivši všytky formalnosti Vasilijane, dňa 30. novembra prijali parochiju sv. Klimenta v Prazi i na parocha byv priznačenyj o. Hučko, ČSVV a jak sotrudnik o. P. Miskiv, ČSVV, kotryj už dovhšyj čas perebyvav v Prazi. 
   Nasľidkom odchodu o. Hučka, direktorom eparchijalnoho internatu v Prjašovi sja stav o. Marijan Potaš, CSVV i prefektami o. Kret, Hlavač i J. Fedoroňko. Oni všytky sja jednočasno prihotovľali do štatnoj matury v eparchijaľňnim gimnaziju. V povojenňim Českosloveňsku širiv sja ruch za poštatňiňa cerkovnych škol i internaťiv. Rim. Kat. cerkovny školy byli zoštatneny  v peršych dňach 1946 roku, a dňa 3 jula 1946 roku o. Marijan Potaš musiv odovzdati eparchijalnyj internat urjadom priznačenomu civilnomu direktorovi. No na prosbu vladyku Pavla o. Potaš i o. Kret ostali v Prjašovi jak katechiťi.
   Midži tym Apostoľskyj Prestol poklikav do Rimu o. H. Kinacha, ČSVV, kotryj byv dňa 13. juna 1943 priznačenyj Generalnym Vikarjom Činu, dekiľko dňiv pizňiše tyž o. P. Miskiv, ČSVV, Protokonzultorom Činu. 
   V zvjazi z tyma zminami do Prahy byv vyslanyj o. Manujil Hlavač, aby dopomahav o. Hučkovi v administraciji parochiji sv. Klimenta. Dňa 25 oktobra 1946 Generalna Kurija v Rimi potvredila novu konzultu Generalnoj Delegatry v ČSR v zložiňu: o. Bulik – Protokonzultor, o. Hučko – 2 konzultor, o. Olejar 3 konzultor i sekretar delegatury.

5. Kanonične vytvoriňa Provinciji (16 marca 1948)

    Už od oseni 1946 roku veli sja perehovory midži Generalnov delegaturov i Generalnov Kurijov ohľadom kanoničnoj erekciji monastyriv v ČSR i otvoriňa novicijatu, što mali vesti ku vytvoriňu novoj provinciji. Peršym krokom bylo to, što Generalna Kurija urjadno peremenovala naš ďim v Medžilaborcjach na „Krasnobrodskyj monastyr toho času v Medžilaborcjach", bo Krasnobrodskyj monastyr, choc byv zniščenyj vojnov 1915 roku, kanonično ne perestav byti monastyrjom. 
   Hramotov Generalnoj Kuriji, z dňa 30. januarja 1947 roku osidok Kirila i Metoďija v Trebišovi byv erigovanyj na monastyr.Bylo potribno išči treťij monastyr, aby bylo možlivo vytvoriti kanonično novu provinciju. Tu Čin vychonovav dobru voľu vladyku Pavla, kotryj už davno choťiv mati Vasilijaňiv u Prjašovi. 
   Za zniženu cinu prodav Vasilijaňskomu Činu dvojposchodovyj eparchijalnyj ďim, v kotrim byla pered tym jakyjs čas eparchijalna gimnazija. Byli zrobleny kroky, aby prisposobiti budovu pro potreby novicijatu, gimnastičnu salu peretvoriti na kaplicju. To sja podarilo duže skoro, tak što o. Sabol mih už 8  jula 1947 perenesti osidok Generalnoj delegatury do Prjašova, kotryj byv do toho času v Trebišovi. 
   Novyj ďim v Prjašovi byv erigovanyj na monastyr hramotov Generalnoj Kuriji z dňa  22 septembra 1947, a novicijat byv otvorenyj dekretom Vychodňoj Kongregaciji z dňa 26. septembra 1947 i začav ďijati v peršych dňoch misjacja oktobra. Magistrom i Ihumenom novoho monastyrja byv priznačenyj o. P. Bulik, CSVV. Toržetsvenne posvjačiňa novoho monastyrja sja odbylo  na prazdnik Christa Carja 26. oktobra 1947 roku.
   Naš novyj monastyr v Prjašovi byv skoro zapovnenyj monachami. Tu žyli: o. Sabol – Generalnyj Delegat, o P. Bulik magister i ihumen monastyrja, o. M. Potaš – vikarij domu i prokurator generalnoj delegatury, 6 peršych novikiv, jak tyž i braťa, kotry v julu 1947 roku prišli z mukačivskoho monastyrja, de zakinčili novicijat: o. J. Homičko, klirik Osip. Breza i domašny braťa Antonij Kocak i Osip Lozjak. Ku nim sja išči pridav br. Teodozij Čovban z mukačivskoho monastyrja, kotryj pid konec vojny ostav na Sloveňsku.Erigovaňom troch monastyriv i otvoriňom novicijatu v Prjašovi byli spovneny všytky uslovja potribny na vytvoriňa okremoj provinciji našoho Činu. 
   Na osnovi dekretu Vychodňoj kongregaciji v Rimi, z dňa 4 marca 1948 roku, Generalna Kurija erigovala doteperišňu Generalnu delegaturuv ČSR na Provinciju pid pokrovom slovjaňskych apostoľiv sv. Kirila i Metoďija, a okremym listom priznačila o. Sabola, ČSVV peršym Protoihumenom. Členami provincijnoj konzulty byli: o. Polikarp Bulik, ČSVV protokonzultor, o. Polikarp Olejar, ČSVV konzultor i prov. Sekretar, o. Josafat Kuzmjak, ČSVV konzultor. Hramotov, z dňa 24. apriľa 1948 roku byli potverdženy ihumeny jednotlivych monasytriv: o. Bulik, ČSVV v Prjašovi, o. Olejar, ČSVV v Trebišovi, o. J. Kuzmjak, ČSVV v Medžilaborcjach. 
   Rozvitok novoj provinciji vyhľadav duže svitlo: mala tohdy 3 monastyri i jednu rezidenciju, 19 otciv, 3 študenťiv bohoslovja, 9 braťiv i 4 novikiv. Otcjove chodili po misijach, davali rekolekciji pro molodež i inteligenciju, veli religijny organizaciji, i tak vse vece i vece zdobyvali sobi dovirja narodu i počlivosť u eparchijalnych svjaščenikiv. Na dopuščiňa do novicijatu čekalo 10 kandidaťiv.
   No u februarju 1948 roku komunistična strana provela "hladykj puč", chopila sja vlady v Prazi, i od toho času meč zniščiňa povis nad Vasilijaňskym Činom i Grekokatolickov Cerkvov. 

Na osnovi ukrajinskoho originalu: о. С. Сабол, ЧСВВ, "ПРИЧИНИКИ ДО ІСТОРІЇ ПРОВІНЦІЇ СВ. КИРИЛА І МЕТОДІЯ НА СЛОВАЧЧИНІ." upraviv o. Markijan, ČSVV