slovo vladyku Pavla Gojdiča | Rád svätého Bazila Veľkého

Ot Jepiskopa Prjaševskoho Archipastyrskij list

o vyprošeniju blahodati dobroj smerti

Vozlublenny moji virniki!
Iz matrik usopšich, zaslannych dľa archiva jepiskopskaho, bolizniju vzjal ja do vidomosti, čto niskoľko iz virnikov mojich bez svjatych Tajn perejšli do vičnosti, bez prihotovlenija končilisja na tom ispyti,- suďi -ot kotoroho za1ežit ne odno sviďiteľstvo, ne dočasnyj majetkovyj interes, ale vična doľa čelovika.
Na tom sudi ne možno ničeho zatajiti, ibo tot Sudija vse vidit, vse znajet, ješče i najtajnijšija dumki i čuvstva čelovika; ne možno Jeho ani pereplatiti, ani slezami pereprositi, ibo čas miloserdija uže minul, i nastupila   pora   strohoj   spravedlivosti.
Tam ne vozmetsja do vnimanija, kto byl carem, a kto byl sluhoju; kto byl milionerom, a kto byl žobrakom, kto byl slavnym mudercem, a kto byl zamitačem ulici; tam znikajut vsi svitski raznicy, a ostavajet lem odna meždu ľudmi, a sice ta, čto, kto byl dobryj, a kto zlyj, kto byl pravednyj, a kto hrišnyj, kto virujuščij, a kto bezbožnyj, kto budet na viki spasenyj, a kto prokľatyj. O! strašna to hodina smerti! Ona rišajet nad vičnoju doleju čelovika! V toj hodmi začinajetsja vičnoje naše blaženstvo v nebi, abo vična naša pohibeľ v pekľi. Hrišnyj car Antiochij, takož Irod i pročii hrišniki na smerteľnoj posteli jako postriľany zviri jojčali ne tak pro boľizni ťila — ale osoblivo pro boľizni duši, pro hrichi, kotory jako jadovity zmiji hryzla ich sovisť, i predstavľali im pred oči vičny muki, kotory o niskoľko minút mali ich na viki pohlotiti.
Bezbožnyj Volter — kotoryj v životi svojem ne mal boľšaho naslaždenija, jako vysmivatisja iz sv. Cerkvi katoličeskoj, iz jej nauki, iz sv. Tajn, — na smerteľnoj posteli otčajanno jojčal i prosil svjaščennika, kotoryj by prihotovil jeho na posľidnu dorohu i razrišil jeho ot ťahara hrichov - ale tovarišy jeho ne ispolnili posľidneje horjačoje želanije nesčastlivoho umirajuščaho Voltera. V strašnych duševnych i tilesnych mukach, v otčajaniju skončil svoj bezbožnyj život.
Ale čto hovorju ja o strašnosti smerti bezbožnikov, hrišnikov!
Pobožny, svjaty ľude, monachi, pustinožiteli, kotory čerez dolhi ľita Bohu služili, umertvľalisja, ot hricha sochraňalisja, na smerť prihotovľalisja, a na smerteľnoj posteli odnakož drožali ot strachu — kohda podumali na sud, kotoryj približalsja, i mal rišiti nad ich vičnoju doleju. Sv. Ilarion na vid približajuščejsja smerti drožači voskliknul: „vychodi, vychodi, duše moja iz ťila; 70 ľit služila ty Hospodu Bohu, a ješče bojišsja?!"
Čto budet s nami? čto skažeme v toj strašnoj hodiňi?! Jak budeme drožati my, kotory, ne jako sv. Ilarion — Bohu služili — no naoborot — čerez -20 - 50 - 70 ľit Boha obražali, Jeho zapoviďmi pohordili, Jeho sv. Voľu noha¬mi brodili!!
Ďijstviteľno, strašna jesť hodina smerti; sam Spasiteľ zadrožal, i krovavym potom zaľalsja, kohda zapanovala nad nim dumka smerti, vid straš¬nych muk, ale osoblivo obrydlivosť hrichov čelovičeskich, kotory vzjal na sebe, čtoby za nich zadost učiniti spravedlivosti Božoj.
Jesli lem maleňko viry nachoditsja v našem serci, a choťaj maleňkoj iskry ľubvi do svojej besmertnoj duši, tohda ne možlivo, čtoby ne staralisja do najťažšej i najvažňijšej hodiny — kotra nezaderžiteľno približajetsja — čim ľučše prihotovitisja.
Zaklopkal raz do dverej odnaho monastyrja jeden bohatyj pan, kotoryj peredal monastyrju veliki majetki svoji, otkazalsja svojeho vysokoho urjada, lem čtoby priňatym moh by ti do monastyrja.
Prositsja ot neho nastojateľ monastyrja:
— Pane, čto chočete, i čto hľadajete vy s biloju holovoju, s pochilenymi plečami v mbnastyri?
- Choču prihotovitisja na dobru smerť; choču dobri umerti, — otpovil stareňkij pan.
Priňali jeho, i svjatym primirnym životom prihotovľalsja do dobroj smerti; i Hospoď Boh vysluchal jeho molitvu, spokojno, svjato pomer.
Ale skoľko jesť meždu nami takich, kotory mohli by nasľidovati jeho primir? Odnakož umerti vsi musime, a ne malo važno, naoborot ničoho važňijšoho na sviťi dľa nas jak to, čtoby dobroju smertiju, smertiju svjatych, pravednych mohli razlučitisja s ťilom, i svitom.
Pravda, čto smerť obyčajno jesť otbleskom života; kto jak žijet, tak i umirajet; to požadajet spravedlivosť Boža; ale v Bozi ni odnoho svojstva, kotoroje by perevyšilo Jeho bezhraničnoje miloserdije; „jako v viki milosť jeho" spivajeme na utreni. Hospoď Boh vsehda omnoho radše upotrebľal ohľadom čelovika svoje miloserdije jako svoju spravedlivosť, proto skuše¬nosť dokazujet, čto mnohije pri svojich nesoveršenstvach, hrichach, daže povtoritelnych upadkach udostoilisja statisja učastnikami blahodati dobroj smerti, po krajnej miri na smerteľnoj posteli pokajatisja, i tak spasti svoju dušu.
Čto nekotoryje ne po-christijanski rozlučajutsja s tim svitom, pričinoju jesť to, čto ne po christijanski žijut.
Najpevnijša garancija dobroj smerti - dobryj, christijanskij, svjatyj život.
— Choťa i meždu svjatymi našlisja, kotory bojalisja smerti, ale boľša časť ne lem spokojno, ale daže radostno čekali totu minutku, kohda dokončat putešestvije svoje v sij doliňi slez a pereseľatsja do toho vičnoho otečestva, „iďiže nisť bolizň ni pečali, ni vozdychanija, no žizň beskonečnaja"; kotoroho otečestva solnce — Christos — nikohda ne zachodit, v kotorom nit raznici meždu obyvateľami — ibo — quot cives, tot reges — vsi carije suť, vsi soveršenno sčastlivi, bez hranici blaženny, hďi privitajet ich Spasiteľ, Otec buduščaho vika i inštalujet ich do ich tronov —„prijdi, ďitino moja! — čas proby minul, putešestvovanije v doliňi slez dokončilosja, misto ubožestva
— bohactvo, misto horkich slez — radosť, misto korotkich terpinij — vična vynahoroda budet tvojeju doleju".
Ale čto majeme robiti my, hrišny ľude, kotory choťaj i usilujemesja Bohu služiti, odnakož vsehda pošpotimesja: či svit, či dijavol, a najboľše raz vlasne ťilo porvet do hricha. Osoblivo dľa nas važnoje, čtoby vyprositi, vymoliti dľa sebe dobroj smerti.
Naj ne minet deň, čtoby po krajnej miri 3 Bohorodice Ďivo nepomolilisja do Materi Božoj i do s v. J o s i f a, jako do patrona umirajuščich, na vyprošenije blahodati dobroj smerti.
Skoľko „Bohorodice Ďivo" nasbirajetsja takim sposobom čerez misjac, čerez rok, ta ješče čerez 10—20—30 rokov! pevno, čto za ti tysjači — a tys-jači „Bohorodice Ďivo" Prečista Ďiva i sv. Josif vychodatajstvujut dľa nas, dľa christijan najboľšu i najvažňijšu lasku — dobroj smerti.
„Jeden škotskij jepiskop vo vremja honenija piškom posiščavše svojich virnikov zablukaľsja sered noči v hlubokom ľisi, choťa duže dobri poznal puť. Pošli dolhoho blukanija uzril maleňkoje svitlo i zanedolho prišel ko chiži, stojaščej na samoťi. Strudždenyj i holodnyj zaklopkal, izprošaja pri-ňatija. Na ščaste, prebyvala tam bidna katoličeskaja familija, duže hoste-prijemna, kotoraja rado priňala i pohostila perebranoho jepiskopa. Toľko dvi ženy: ma ti s doňkoju poslužili hosťu, muža nijakoho ne bylo vidno. Bystre oko vladyki skoro zbačilo na obich jakijs. smutok. „Mňi viditsja,-sprosilsja jepiskop - čto vy čohos smutitesja?" „Och, ňaňko nam umirajut i ne choťat viriti, čto pomrut!" Jepiskop želal, aby priveli jeho k umirajuš-čemu. Jednym vzorom ubidilsja, čto opasnosť smerti očeň blizka. Tomu, pozdorovivše korotko chvoroho, napomjanul jeho laskavo: „Vsi my dolžny umerti, tym boľše povinen dumati na smerť takij staryj i choryj čelovik, jako vy!" „Ja ješče ne umru, — pererval konajučij jeho slova, -.ne umru, ne vozmožno!" „Kto vas tak ubidil, čto vy ne umrete, kohda vy vže stojite odnoju nohoju v hrobi!" Starec otvitil: „Zakľa vam vse rozkažu, prošusja vas, či vy katoličeskij christijan?" „Da" „Otže, posemu vam skazu, čomu ja ne umru. Ja ot pervaho sv. pričaščenija do nyni prosil Preč. Ďivu Mariju
o lasku, čtoby ja ne pomer bez svjaščennika, bez sv. spovidi!" „Vot, Mati Boža Vas vysluchala", - zaklikal jepiskop proslezivše. Rozhornul plašč i, pokazavše jepiskopskij krest, prodolžal: „Pred toboju stojit ne tokmo svjaščennik, daže tvoj jepiskop". Chvoryj starušok ďakuval serdečno Materi Božoj; vyspovidalsja, zapričaščalsja i ticho i spokojno otdal dušu H. Bohu na rukach svojeho vladyki. (V sich časach honenija svjaščenniki často nosili z soboju Presv. Tajnu Jevcharistiji).
Čto nekotory bez sv. spovidi i pročich tajn umirajut, pričinoju mnoho raz jesť to, čto i sami v životi ne staralisja o lasku dobroj smerti, ne molilisja pro neju, ale i srodniki ne staralisja o dušu boľnaho. Kohda kličetsja ľikar, kohda chvorota počinajetbyti nebezpečnoju, ale kohda boľnoj ješče pri sobi, tohda treba volati i otca duchovnoho, a ne kohda uže utračajet pamjať, rozum, abo kohda uže umirajet. Tohda sv. Tajny uže ťažko možut pomoči.
Ne treba bojatisja ot sv. Tajn; prinošajut oni boľnomu ne smerť, ale, naoborot, vyzdorovlenije duševnoje, a mnoho raz i ťilesnoje.
A či ne lučše, jesli boľnyj čelovik doznajesja, čto jeho bolizň ťažká, daže smerteľna - i prihotovitsja na posľidnu, a tak važnu dorohu, jak jesli naoborot - klamut jeho, i tak bez prihotovlenija pojavitsja na suďi Božom - i pro nemiloserdnu ľubov srodnikov, duša jeho na viki propadet!?
Jesli tak duže važna jesť minuta smerti, tohda treba nam na totu minutu prihotovľatisja:
         1) tak, čto často budeme na našu smerť pamjatati; rano podumajme: či ne bude sej deň posľidnyj dľa nas; večer: či rano probudimesja? naščivľajme často i rado cintar — h´di naši ďidove, otcy, srodniki, ale uže i rovesniki v tak velikom čisľi ležať — i prihadajme sobi: hďi jesť naše misto? Kohda budet i nad našim ťilom označati derevjanyj krestik, čto tu otpočivajeme!!
Kohda zvoňat mertvomu — podumajme, čto kohda budut našu smerť holositi zvony! Jesli pochoron vidime — podumajme, kohda budut nas pohribati!
Choťaj jak horka jesť pamjať smerti, ale duže spasiteľna i chosenna; kto často dumajet na ňu, horkosť jej znikajet, ibo žalo smerti — jesť hrich, a kto často dumajet na smerť svoju, tot ne sohrišit, ibo Duch Svjatyj kažet: i pamjataj na posľidnyji tvoji ďila, i na viki ne sohrišiš" (Ekkl. 7, 40).
         2. Kromi pamjati smerti, treba molitisja o lasku dobroj smerti; jesli molimesja o zdorovľa, o dobryj urodžaj, o sčastlivoje putešetvovanije, slovom, o zemny, minajuči dobra, ťim bolše, treba nam molitisja o takoje dobro, ot kotoraho zaležit vična doľa duši.
Moľtesja osoblivo do Materi Božoj, jako do našej nebesnoj materi i do sv. Josifa, jako do patrona dobroj smerti, čtoby oni vyprosili dľa nas totu lasku, čtoby smerť ne dostihla nas v smerteľnom hrichu, i čtoby svjatymi tajnami očiščeny i pokripleny mohli perestupiti poroh vičnosti.
Rozumnyj čelovik skoro napered prihotovľajetsja na ťažki „čorny" dni; zarobľajet, šporujet, otkladajet hroši, čtoby bylo, kohda zaklopkajet na dverjach chvorota, nesčasťa, bida.
Odin bohatyj samotnyj graf každyj rok išel na ľito do Tater. Jeho virnyj sluha, kotoryj uže pri nim postarilsja, znal uže dobri, čto treba prihotoviti, čtoby jeho pan dobri čuvstvovalsja na ľitušnoj kvartiri; a čtoby dačoho ne zabyl, uže tyždňami napered prihotovľalsja, sberal, skladal potrebnyja vešči.
A jeden rok, kohda uže i graf i sluha duže stareňki byli, — choťaj deň otchoda do Tater uže calkom blizko byl, staryj virnyj sluha ne robil nijakija prihotovlenija. Zbačil to graf, zaklikal jeho do sebe, skazal jemu: — Čelo-viče, čto jesť s toboju?! može ty zabyl, čto uže zavtra majeme iti do Tater? koli prihotoviš potrebny vešči?!
A virnyj sluha, s slezami v očach, otpovil:
Nit, ne zabyl, vysokij Pane, ale jakos ne možu vzjatisja do toj roboty; ne dozvolit sovisť; vsehda šepče čtos meňi do serdca: Čeloviče, do Tater na 2 misjaci, tak veliki prihotovlenija robite, a o to ne starajetesja, čtoby i do vičnych Tater, dľa vičnoj ľitušnoj kvartiri dačoho prihotoviti.
Staryj graf zadumalsja; i v jeho očach pojavilisja slezy; molčki otpustil sluhu, lem to skazal, čtoby nikoho ne pustil do neho. V fantazii pojavilsja jemu minuvšij porožnij život jeho; približajetsja čas vičnych Tater — a tam ničeho ne prihotovleno dľa neho.
Počal rozmyšľati, i počal, — čto uže davno ne robil — molitisja. Druhij deň zaklikal: „ Ne pojdeme do Tater, budeme prihotovľatisja do Tater vičnosti". Čto hroši namirjal obernuti na ľitušni zábavy, peredal sluhovi, čto¬by rozdal ubohim. — Tak, treba i nam vsim prihotovľatisja do vičnosti, ibo nemaloje ďilo, naviki spasenym bytí, ili naviki prokľatym byti. Sv. apostol Pavel napominajet nas, čtoby s strachom i trepetom rabotali nad spasenijem duši našej! (Fil. 2.12).
Jesli ispyt raz ne udalsja, to možno povtoriti; jesli zemľa ne prinesla dobryj urodžaj, to pevno, čto prineset na druhij, tretij rok; ale jesli raz ne udalosja nam dobri umerti, totu ošibku uže nikohda ne možno vypraviti. Ašče padet drevo na juh i ašče na siver, na misťi idiže padet drevo, tam budet (Ekkl. 11. 3). Tak i smerť rišajet nad vičnostiju našeju.
           3) Usilujtesja každyj deň tak žiti, tak ispolňati svoji povinnosti i christijanski stanovy, jak bytot deň byl posľidnyj v životi vašem.
Na hrobi kardinála Valentína v Rimi, v cerkvi sv. Sabiny, čitajeme sľidu-juščija slova: „Ut moriens viveret, vixit ut moriturus." (Čtoby moh žiti i po smerti, tak žil jako umirajuščij).
Nikohda ne otvažmesja na takij učinok, na jakij by ne otvažilisja na smerteľnoj posteli, tohda dla nas smerť ne bude strašná; sv. Ludvig, francuzskij car, tak žil, proto na smerteľnoj posteli moh voskliknuti: „Nikoli ne dumal, čto tak lehko umirati".
Sv. Avgustin kažet: „Ne ľubit iskrenno Boha, kto bojitsja umirati". Ďijstno, kto ľubit Boha, pri smerti lem radovatisja možet, jako ďitina, kotora iz čužiny vernetsja do domu roditelej svojich.
Sčastlivyj čelovik, kotoryj perevel svoj život ne v pustych sujetach slávy, a bohatstva, ne v hrišnych zabavach svita, ale v činnych učinkach pravdivoho christijanskoho života, kotoraho život na smertelnoj posteli javľajetsja, jako velika pšeniceju zasijata zemľa, na kotoroj prekrasnyj urožaj, polny, ťažki, pochileny koloski, v lahodnom vitri kolysajuščesja čekajut na žatvu — tak i on vidit, čto približajetsja čas, kohda jeho horjači molitvy, jeho učinki ľubvi i miloserdija, jeho umertvlenija, posty, terpinija, jeho sv. spovidi i sv. Pričastija, jako v nebesny skarby pereminivšejesja bohatstvo čekajet jeho, čtoby v nebesnom otečestvi na viki bohatym i blažennym sďilalo jeho.
Jako pčely obrojat svoju matku — carevnu, tako obrojat i dobri učinki čelovika po smerti i sľidujut jeho čerez cilu vičnosť; tam uže boľše radosti prineset jedna v pobožnosti perevedena minuta, jak v roskošach svitskich perežiti roki; tam budeme viďiti, čto storaz boľšu činu majet jeden dobri vymolenyj „Otče naš", jak veliki majetki.
Strašna jesť hodina smerti dľa toho čelovika, kotoryj do nej ne prihoto-vilsja.
Na silu vydirajetsja iz ruk jeho vsjo, čto na mnoho činil, čto ľúbil, v čim sčasťa hľadal. Porožnimi rukami, obdertyj, holyj, jako poslidnyj žebrak, idet na sud, choťaj, može, na sviti carem, abo milionarem byl.
Počujet ot domašnaho Pana vičnoj svadby: „Druže kako všel jesi simo ne imyj oďijanija bračna?!... svjazavše ruci i nozi vozmite jeho i vverzite jeho v ťmu kromišnuju: tu budet plač i skrežet zubov" (Mat. 22.12,13).
Prihotovľajmesja do toho vičnoho otečestva čestnym, christijanskym životom.
Dumajme často na našu najvažňijšu hodinu života našeho, kotora pereprovadit nas do vičnosti — na hodinu smerti, ibo ona rišajet nad našeju vičnoju doleju. Molimsja každodenno i rano i večer o lasku dobroj smerti.
Ne buďme hluchi posluchati i nasľidovati rozkaz Spasiteľa: ne sobirajte sebi sokrovišča na zemli iďiže červ i tľa tlit, iďiže tatie podkopyvajut i kradut, ale sobirajte na nebesich, iďiže ni červ, ni tľa tlit, idiže tatije ne podkopyvajut ni kradut (Mat. 6.19, 20).
Jesli tak budeme robiti, tohda pevno, čto smerť ne lem že ne budet dľa nas strašnoju, ale stanetsja ona vysvoboditeľkoju iz doliny slez, iz temnicy ťila, pereprovaditeľkoju iz dočasnoho, smutnoho, terpinijami perepletenoho života — do blažennoho, radostnoho, vičnoho života.
Amiň.

jep. Pavel