Prazdnik ľubvi
St, 12/10/2008 - 10:41 — markijan
Prazdnik ľubvi
Prazdnik ľubvi
Tako vozľubil Boh svit, jako jedinorodnaho syna svojeho poslal na zemľu, čtoby každyj, kto budet viriti v neho, ne pohibnul, ale mal život vičnyj (Io. 3,16,17).
Pamjať bezkonečnoj ľubvi Boha, kotoryj sam vzjal na sebe tilo čelovičeskoje i prišol k nam — na spasenije naše — prazdnujem.
O ľubvi Božoj hovorit viflejemska stajenka. Lubov vybivajet iz jaslej,o ľubvi Boha spivajut anhely na nebi, ľubov voploščennaho Slova podivľajut pastyrije.
Boh lubov jesť (1. Io. 4.17) — proto vse, čto Boh dilajet, iz ľubvi dilajet. Ot toj bezhraničnoj ľubvi Boha zapalilisja dnes i zimny serdca ľudej,i napolnilisja ľubovju. Rodiči do ditej, bohaty do ubohich, srodniki, znajemy vzaimno pokazujut odin do druhoho znaki ľubvi.
Vorohi pomirjatsja, vojujušije zastavjat bitku, ibo v deň lubvi treba ľubitisja. Ľubov jesť najboľšij i najcinnijšij dar Božij; cinnijšij ot mudrosti, boľšij ot spravedlivosti, ľubov jesť verškom vsich dobroditelej, sojuzom soveršenstva.
Bez ľubvi rozpadnet cila budova soveršenstva, bez ľubvi ne postoit ani obščestvennosť; perevertajutsja štaty, propadajut narody.
Bez ľubvi porožnij, zimnyj, nesčastlivyj jesť život čelovika. Jako solnce, čtoby svitilo, oheň, čtoby ohrival, tak i serdce čelovika sotvorennoje, čtoby ľubilo. Kohda že na misto ľubvi nenavisť napolnit serdce, ili predmet ľubvi jesť nedostojnym dľa čelovika, tohda serdce čelovika napolnitsja horkostiju, smutkom, čuvstvujetsja nesčastlivym; bez ľubvi ni žiti ne chočetsja.
Pamjať bezkonečnoj ľubvi Boha, kotoryj sam vzjal na sebe tilo čelovičeskoje i prišol k nam — na spasenije naše — prazdnujem.
O ľubvi Božoj hovorit viflejemska stajenka. Lubov vybivajet iz jaslej,o ľubvi Boha spivajut anhely na nebi, ľubov voploščennaho Slova podivľajut pastyrije.
Boh lubov jesť (1. Io. 4.17) — proto vse, čto Boh dilajet, iz ľubvi dilajet. Ot toj bezhraničnoj ľubvi Boha zapalilisja dnes i zimny serdca ľudej,i napolnilisja ľubovju. Rodiči do ditej, bohaty do ubohich, srodniki, znajemy vzaimno pokazujut odin do druhoho znaki ľubvi.
Vorohi pomirjatsja, vojujušije zastavjat bitku, ibo v deň lubvi treba ľubitisja. Ľubov jesť najboľšij i najcinnijšij dar Božij; cinnijšij ot mudrosti, boľšij ot spravedlivosti, ľubov jesť verškom vsich dobroditelej, sojuzom soveršenstva.
Bez ľubvi rozpadnet cila budova soveršenstva, bez ľubvi ne postoit ani obščestvennosť; perevertajutsja štaty, propadajut narody.
Bez ľubvi porožnij, zimnyj, nesčastlivyj jesť život čelovika. Jako solnce, čtoby svitilo, oheň, čtoby ohrival, tak i serdce čelovika sotvorennoje, čtoby ľubilo. Kohda že na misto ľubvi nenavisť napolnit serdce, ili predmet ľubvi jesť nedostojnym dľa čelovika, tohda serdce čelovika napolnitsja horkostiju, smutkom, čuvstvujetsja nesčastlivym; bez ľubvi ni žiti ne chočetsja.
Ohnišče ublažajuščej ľubvi jesť Boh; čim blizše stoime do Boha, tim radostnijše naše serdce, tim blažennijšim čuvstvujemsja.
Teperišnij svit otdalilsja ot Boha, a proto jesť nesčastnyj; proto skaržitsja pro različnyja krizy; a vlasno liš odna kriza na sviti: kriza ľubvi; čelovik stalsja čeloviku volkom. Proto terpjat odni holod i cholod, ibo druhije utopajutsja v svojej masti a nit miloserdija, nit ľubvi, čtoby možlivym sdilati každomu po čelovičeski žiti. Svit otdalilsja ot istočnika ľubvi, ot Boha, i proto trepoščet v porochu zemnom, jako na sebe opuščenne diťa, kotore ni rušitisja ne možet.
Jedino ľubov jesť v sili katastrofalny vyhľady roda čelovičeskaho zastaviti, jedino ľubov možet uže nas davľaščiji krizy otstraniti, jedino ľubov sdilajet čelovika blažennym i vypolnit porožnosť žažduščaho serdca čelovika.
Ale ľubov naša dolžna byti dijaľna, kotora ne vyčerpajetsja lem v čuv-ňstvach ili v slovach, aľe pokažetsja i v dilach.
Bohači i nastojateli naj pozerajut na poddannych i sluhov jako na svojich bližnich, jako na svojich bratej, jako na svojich pomočnikov, bez koto-rych ni urjad svoj ispoľniti, ni svoje bohatstvo zaderžati by ne mohli; naj majut starosť na to, čtoby ich poddanny do svojeho čelovičeskaho dostoinstva otpovidno mohli vyžití, čtoby za svoju robotu dostali zaslužennu vy-nahorodu, ibo dostoin jesť dilateľ mzdy svojeja (Luk. 10, 7).
Poddanny naj pozerajut na svojich panov nastojatelej ne zazdrostlivym okom, ale jak na takich, kotorych Boh postavil za nastojatelej, kotorych ľubiti, počitati a sluchati dolžny, inače bo voli Božoj protivľatsja. Naj ne pozerajut v nich vorohov svojich, ale svojich dobrodušnych otcov, kotory podajut im každodennyj chlib.
Pred jasľami lisusa obrachujmesja s svojim serdcem i prosime ot maloho Spasiteľa istinnu lubov dľa sebe i dľa ciloho roda čelovičeskaho. Ne diplomaty, ne mirova konferencia, jedino ľubov lisusa, peresadžena v vsi serdca ľudski možet spasti rod čelovičeskij ot uhrožajuščej jeja katastrofy.
Prjašev,25.XII. 1931.
Teperišnij svit otdalilsja ot Boha, a proto jesť nesčastnyj; proto skaržitsja pro različnyja krizy; a vlasno liš odna kriza na sviti: kriza ľubvi; čelovik stalsja čeloviku volkom. Proto terpjat odni holod i cholod, ibo druhije utopajutsja v svojej masti a nit miloserdija, nit ľubvi, čtoby možlivym sdilati každomu po čelovičeski žiti. Svit otdalilsja ot istočnika ľubvi, ot Boha, i proto trepoščet v porochu zemnom, jako na sebe opuščenne diťa, kotore ni rušitisja ne možet.
Jedino ľubov jesť v sili katastrofalny vyhľady roda čelovičeskaho zastaviti, jedino ľubov možet uže nas davľaščiji krizy otstraniti, jedino ľubov sdilajet čelovika blažennym i vypolnit porožnosť žažduščaho serdca čelovika.
Ale ľubov naša dolžna byti dijaľna, kotora ne vyčerpajetsja lem v čuv-ňstvach ili v slovach, aľe pokažetsja i v dilach.
Bohači i nastojateli naj pozerajut na poddannych i sluhov jako na svojich bližnich, jako na svojich bratej, jako na svojich pomočnikov, bez koto-rych ni urjad svoj ispoľniti, ni svoje bohatstvo zaderžati by ne mohli; naj majut starosť na to, čtoby ich poddanny do svojeho čelovičeskaho dostoinstva otpovidno mohli vyžití, čtoby za svoju robotu dostali zaslužennu vy-nahorodu, ibo dostoin jesť dilateľ mzdy svojeja (Luk. 10, 7).
Poddanny naj pozerajut na svojich panov nastojatelej ne zazdrostlivym okom, ale jak na takich, kotorych Boh postavil za nastojatelej, kotorych ľubiti, počitati a sluchati dolžny, inače bo voli Božoj protivľatsja. Naj ne pozerajut v nich vorohov svojich, ale svojich dobrodušnych otcov, kotory podajut im každodennyj chlib.
Pred jasľami lisusa obrachujmesja s svojim serdcem i prosime ot maloho Spasiteľa istinnu lubov dľa sebe i dľa ciloho roda čelovičeskaho. Ne diplomaty, ne mirova konferencia, jedino ľubov lisusa, peresadžena v vsi serdca ľudski možet spasti rod čelovičeskij ot uhrožajuščej jeja katastrofy.
Prjašev,25.XII. 1931.
+ Pavel